Nebaví ma písať. Ale viem, že táto téma je chytľavá a ľudí zaujme. A ja, moje vlastné ego, už chce písať pre ľudí. Napísal som pár vecí, poviedok, ktoré som nikdy nedokončil. Túto sebareflexnú úvahu však dokončiť chcem, a chcem, aby si ju niekto aj prečítal, ohodnotil.

Asi ju zverejním na sme-blogu, ale neviem či pod svojim menom. Taký exhibicionista zas nie som. Ale poznám pár ľudí, ktorým to dám prečítať prv ako to zverejním. Môj kamarát, literát, ma povzbudzuje a radí, aby som písal. Neviem, ako k tomu prišiel, je oveľa sčítanejší ako ja a má presnejšie gramatické vyjadrovanie. Z nejakého dôvodu si myslí, že písať by som mal. A tak skúšam a robím čo môžem...
I keď, definícia slova kamarát je zjavne viacrozmerná. Minule som na Facebooku zachytil v jednom profile vetu: Za skutočného priateľa považujem iba človeka, ktorý ma upozorní na vlastné chyby. Odvolávajúc sa na túto definíciu, si uvedomujem, že skutočných priateľov veľa nemám, ak vôbec nejakého. Tých pár kamarátov, s ktorými som sa v minulosti stretával, a ktorí sa mi už ani neunúvajú ozvať, za priateľov veru nepovažujem. Teda teraz už nie. Nevraviac o tom, že by mi mali, alebo boli niekedy nápomocní vo veciach životného smerovania. Myslím, že to vychádza z ľudskej pohodlnosti a hľadania čo najrýchlejšieho uspokojenia. Každé stretnutie dvoch a viac ľudí prináša či už väčšie alebo menšie uspokojenie. Ale o tom som nechcel, chcem písať o zmysle života... Pred nedávnom mi na súkromný mail prišiel link na stránku o zmysle života. Prezrel som si na nej pár videí. Jeden kňaz opisoval štyri základné piliere zmyslu ľudského života. Hovoril, že na to, aby bol človek štastný, potrebuje vykonávať zmysluplnnú činnosť, potrebuje lásku, blízkeho človeka, potrebuje sa stretávať s druhými ľudmi, teda spoločenský život a v neposlednom rade, aby bol človek skutočne štastný, potrebuje veriť v niečo nadprirodzené, napríklad Boha. Povedal som to trochu zjednodušene, ale myslím, že takto nejako to bolo v tom videu interpretované. Sú to pekné frázy a myslím, že aj pravdivé. Otázkou ostáva ako sa k pocitu šťastia prepracovať a kto by nám mal ukázať cestu, aby sme spomenuté veci aj dosiahli a udržali. Samozrejme, mali by to byť rodičia... Ale čo keď oni si túto úlohu nesplnia? Dôvodov prečo nie, môže byť naozaj veľa a je zbytočné tu a teraz sa o nich rozpisovať. A vlastne sa mi ani nechce.

Moja prvá stofka... Letecká 8.3.2025

... s obavou som ulíhal v piatok večer okolo polnoci v penzióne vzdialenom cca 300m od štartu. Pár chvíľ predtým, sme preberali s kamošmi Kubom a Bordžom scenáre, ako budem riešiť situáciu, keď náhodou zaspím, či zoberiem nohy na plecia a v strese poutekám po vážskej hrádzi za bežeckým pelotónom. Našťastie sa daná vec neudiala a po výdatnom 3 a polhodinovom spánku (s 3 násobnou návštevou wc), som sa zobudil na budík, ktorého hlasitosť mi v danú chvíľu pripadala, že by zobudila asi aj mŕtveho. Vstal som plný očakávaní pred najdlhším dňom môjho života, to už som v tom čase tušil a neskoršie udalosti to aj potvrdili. Zvolil som pre mňa netradičné raňajky, zalial som si horúcou vodou ryžovú kašu s inulínom (vláknina, o ktorej som sa pár dní nato, pri konzultácii s výživovým poradcom dozvedel, že nie je vhodná pred ani počas záťaže, keďže čiastočne blokuje vstrebávanie sacharidov). V tej chvíli mi ale, spolu s kávou, urobila dobre a dodala energiu na oblečenie sa do dôkladne nachystaných vecí, ktorých finalizáciu som si pripravil pár minút pred polnocou. Najväčšie sklamanie toho rána bolo, že hygienická potreba sa nepodarila skompletizovať, ako by si predzvesť daného "long-term" športového výkonu, určite zaslúžila. Okrem batohu s 20gelmi, 1 litrom tekutín, 250g vetrovkou a ďalšou povinnou výbavou, som si tak celý deň mal niesť aj svoj biologický náklad. Nič sa nedá robiť, do štartu ostávalo približne 20 minút a tak som vyrazil na približne 300m dlhý rozklus, ktorý som pri štarte ukončoval dôsledným statickým strečingom. Nálada ľudí bola skvelá, relatívne pokojná atmosféra s brieždením umocňovala očakávané pocity šťastia pri štarte. Posledné okamihy pred štartom prebehli bez komplikácií a o 6:00 sa skupinka 243 nadšencov vydala na 108km dlhú trať. (oficiálne 106, ale aj tak bolo skoro 112) 

 Štart, ŠH Arena Ostrov Trenčín 

 Vyrazili sme. Na rozdiel od výrazne kratších trás, kde sa na štartovej páske nehanbím postaviť do prvých radov, na takéto vzdialenosti už predsa len pociťujem viac pokory, a vyrážam z konca bežeckého pelotónu. Úvodné metre klušeme po asfaltke pri kúpalisku na Sihoti s panorámou trenčianskeho hradu a s momentom uvedomenia si, že konečne nadišla túžobne očakávaná chvíľa, mi začína zvierať hrdlo a tisnú sa mi do očí slzy. Mám čo robiť, aby som tam nezačal rumázgať, ale vravím si, nech nebláznim, čo keď si to tam niekto všimne a začne sa na mňa divne pozerať. Po prebehnutí mosta kočkovského kanálu, odbočujeme z hlavnej cesty na hrádzu, smer Beckov. Našťastie ma úzkostlivé dojatie prechádza a sústreďujem sa len na beh a tempo stabilizujem na cca 6:20min/km. Jarné počasie je najideálnejšie aké môže na marec byť, počas dňa má teplota vystúpiť až na 18 stupňov, je parádny stav bezvetria, resp. dokonca možno mierny vánok do chrbta. Podľa neskoršieho sledovania gps-trackingu, sa ocitám niekde v zadnej tretine štartového pola. Som pokojný a kľudný, uvedomujúc si, že na naplánované tempo 7min/km mám solídnu rezervu. Po nejakej polhodinke (alebo tak) sa na ľavo od nás otvára majestátny Inovec, na ktorý všetci isto s bázňou pozeráme a asi väčšina aj dúfajúc, že dorazíme naň ešte v nejakú normálnu podvečernú hodinu. Dobre, asi je teda čas vyložiť karty na stôl, aj keď som doteraz najviac ubehol 73km dlhý tréningový beh v Karpatoch s vyše 2000m prevýšením, vedel som, že môj vysnený bežecký čas na tejto trase by mohol koketovať s hranicou okolo 16h a na Inovci som mal teda v pláne byť cca o 19:00. Neskorší priebeh samozrejme ukázal, že tento sen bol skôr utopistický ako reálny. Prvý gél som si dal po 1.hodine, a následne na to som zastavil na malú potrebu a hybaj, predbehlo ma hneď zo 5 ľudí. Tu musím povedať vopred, že som naozaj nemal, žiadne ambície na umiestnenie, chcel som sa pretekať len "sám so sebou", t.z. viac-menej len s naplánovaným časom a trasu riadne dokončiť. Ale keď sa vyskytne možnosť ako sa konfrontovať s ostatnými, trebárs aj sledovaním priebežného poradia, prečo zas nedať našim bežeckým ego-dušiam trochu tej "potravy". 

 K1 Pred Beckovom 16. km 

 Podľa trackera "Follow me" dobieham na 185. mieste za 1h 44min. Kam sa všetci tak ženú, to nevedia, ze pravé peklo nás ešte len čaká? Však ja si zopár z nich ešte vychutnám neskôr, nádejam sa. S ďalšími 5timi bežcami tam strávim asi 3min. dumajúc, či mám niečo z ponuky keksíkov a ovocia ochutnať. Dávam si banán a dopĺňam fľašky, ale myslím, že ani nie doplna, keďže ďalšia občerstvovačka je už o 8 km. Najvtipnejší moment tohto okamihu nastáva, keď dobrovoľníci spomenuli, že čelná skupinka prebehla v tempe 4:30/km, takýmto tempom behávam závodne 10tku. Neskôr z video reportáže je vidno, že na tejto občerstvovačke ani nezastavili. Veď načo, do cieľa ďaleko, čo sa budú zdržovať nejakými ioňťákmi alebo banánmi. Bežím osamote ďalej a prichádza prvé pár sekundové orientačné zaváhanie pod viaduktom diaľnice pri vstupe do Beckova. Zapínam mobil s mapou a následne v Beckove stretávam ďalšieho dobrovoľníka, ktorý ma usmerňuje cez cestu, na modrú značku. Prichádza prvé stúpanie a s ním spojené otepľovanie aj keď stále nie také, ktoré by ma donútilo dať si dole rukavice, čiapku a nejakú tú bežeckú vrstvu, čo mám na sebe. Prechádzam zbabelo do chôdze, je to síce kratší, ale pomerne strmý úsek. Zbadám objektív fotoaparátu, tak sa tvárim veselo, a snažím sa aj pousmiať. Zatiaľ neviem ako sa má tváriť ultra bežec na 21.km, absolvovaných zväčša po rovine, tak tiež možno na mojej tvári badať pocity falošnej úprimnosti šťastného ultra maratónca. Chôdzou "prešprintovávam" pána v rokoch a vnútorne mu skláňam poklonu. Teda ja už tiež nepatrím do kategórie 35 under, ale asi má o pár rokov viac a veru kráča celkom svižne. (neskôr sa dozvedám, že tento "pán v rokoch" mi v cieli nadelí skoro 1h20min) Zbieham do Kálnice na svoju prvú ozajstnú občerstvovačku, "doťahujem" sa na roztrúsenú skupinku asi 4 bežcov. 

 K2 Kálnica 24. km 

 Podľa trackera si udržujem sľubnú 185. pozíciu, čo som v tom čase a ani počas celého podujatia nevedel, na akom konkrétnom mieste sa nachádzam, nie že by na tom záležalo, všakže. V prapôvodných plánoch som mal ambíciu zdržať sa na každej občerstvovačke okolo 5min., ale myslím, že hneď na tejto som limit o dobrú polovicu prekročil. Mažem si vazelínou vonkajší priehlavok ľavej nohy, La Sportivy, na ktoré som sa nechal nalákať reklamou od známej slovenskej ultra vytrvalkyne, už preklínam pekných pár týždňov od kúpy. Tlačia ma stále na jednom a tom istom mieste. Nepomohlo ani prelepiť tejpom, vazelína trochu bolesť z otlačeného miesta zmierňuje. Vydám sa teda na ďalšiu púť, kde mi miestny obyvateľ ťapká na pozdrav. Je to povzbudzujúce, on vie, že sa rútim naproti lyžiarskej zjazdovke, ja som to matne tušil, ale nevedel, som, že bude blatová a zasnežená. Stúpam bez paličiek, tie ma čakajú v dropbagu až na K4, tak si musím vystačiť bez nich, prekvapivo sa mi ide dobre a tých 500-600m predbieham zo 3-4 spolupútnikov. Pred vrchom zjazdovky majestátne pred kamerou vybaľujem gél, ani neviem prečo v daný moment, mám za sebou 3h20min. zrejme som nestihol "carbloading" po plánovaných 3h, resp. som bol ešte zasýtený po 2. občerstvovačke. Prázdny obal od Maurtenu hádžem do koša, kde sa lesknú obaly od tej istej značky. Kameramana som zrejme až tak nezaujal, aj keď som bol ešte v komunikatívnom móde, doteraz som sa na žiadnych záberoch neobjavil. Asi preferoval zaradiť do zostrihu len paličkových borcov a borkyne, alebo som prejavil málo emócii, alebo vybadal na mne začínajúci falošný kŕč v tvári čo by predzvesť únavovej depresie, alebo ktovie... Predo mnou sa začínajú na horských lúkach objavovať skupinky bežcov, sám som v pomykove, či sa mám pokúsiť cupitať alebo mám priznať farbu a nehrať sa na hrdinu. Stúpanie je také, že človek nevie či má mrhať silami vertikálnymi zbytočnými poskokmi alebo má silami šetriť. Po krátkom rozhodovacom manévri volím druhú variantu a ocitám sa v lese, v pomerne hustom dave bežcov solitérov. Tu sa už pre miernejšiu zvlnenosť terénu nekompromisne rozhodujem pre beh. Drží ma to sotva pár minút a opäť zaraďujem spiatočku v podobe rýchlej chôdze. Okolo 30.km už začína vážnejšie stúpanie na Inovecký hrebeň, darí sa mi predbiehať celkom solídne množstvo bežcov, dokonca, zrejme v sacharidovom opojení, sa prihováram jednému chalanovi a pokúšam sa komunikovať. Moje slúchadla na ušiach však zapríčiňujú, že naša komunikácia nemá dlhodobý charakter, a tak sa snažím mierne zrýchliť, aby nenastala fáza trápneho ticha. Po chvíli sa odpútavam a parťák, náš mikrosúboj na rozhodujúcom 32. km vzdáva. Stihol mi ešte spomenúť, že pred sebou máme na zopár kilometroch niekoľkostometrové stúpanie. Nič to so mnou však nerobí, vravím si v duchu, toto je moje momentum preteku a začínam predbiehať ďalších ľudí, ktorí, začínam si myslieť, že chytajú krízu z prepáleneho začiatku na hrádzi. Až neskôr mi príde, že v tom prepálenom začiatku sa práve nachádzam aj ja, tento moment mi potvrdzuje aj poznámka jedného pána, ktorý ostošesť komunikuje na celý les so svojou bežeckou partnerkou a utrúsi mi na úzkom chodníku, nech pred neho s kľudom idem, on ma aj tak neskôr predbehne. Či sa tak udialo neskôr netuším, ale je dosť pravdepodobné, že aj áno, resp. v kontexte môjho výkonu a ambícií to bolo aj tak úplne jedno. Na danom úseku predbieham tiež náhodného menovca, ktorému odľahčene poviem, niečo v zmysle, že Mariáni sú makači a nikdy to nevzdávajú. Tento Marián to však nakoniec na Duchonke vzdal. (ak som si ho teda v štartovom poli nepomýlil) Smutno ironický moment pre mňa nastal, keď som si prvýkrát otvoril trackingovú aplikáciu, ktorú nám poskytol organizátor a kde som pri svojom štartovom čísle zbadal čísielko 67. Páni, som 67., môj prvý ultrabeh nakoniec nemusí dopadnú úplne najhoršie, som makač, som dobrý, idem ďalej, go Marián go! O pár minút mi to však došlo, čísielko 67 neznamená moje aktuálne poradie, ale bolo to číslo vedľajšieho spolu bežca. Ehm... tak nič, nevadí, veď ja tu vlastne nie som preto, aby som sa pretekal... Pri zbehu z hrebeňa som si nahováral, že mám energie dosť a teda nejdem ňou šetriť pri ďalších predbiehaniach. Pri jednom takom sa na mňa zavesil, nejaký ďalší premotivovaný jedinec a v hlave mi imaginárne lietali myšlienky typu, že sa nesmiem nechať predbehnúť. Prečo som uvažoval práve takto, na nič neriešiacom 38. km, nevedno. Horšie však bolo, že 44. km sa nie a nie priblížiť, pred nami sa otvorili pastviny a neočakávané krátke ale pomerne ostré stúpania. Keďže aj denná hodina pokročila, a s ňou narastajúce teplo, uvedomil som si, že mi v podstate došla voda. Akékoľvek silnejšie cucanie z hydro fľašiek už nezaberalo a vytváralo sa týmto manévrom len desivé a väčšie vzduchoprázdno. Okamžite som začal chytať paniku, z kŕčov, ktorých som sa bál ako čert kríža. Zhltol som asi 5.tu soľnú tabletku a zajedol ju polkou banánu z Kálnice. Začal som pociťovať prvé náznaky únavovej depresie, ale chlácholil som sa, že občerstvovačka už nemôže byť ďaleko. Nakoniec som sa v nej ocitol po krátkom zbehu v chatovej rekreačnej oblasti, kde nás čakalo privítanie organizátora v podobe kontroly povinnej výbavy. Pýtali OP, vode odolnú vetrovku, čelovku a izofóliu. Kontrolou som prešiel a pustil som sa do mazania členku, chlontania koly, vody a ioňťáku a taktiež strečingu, čoraz viac stuhnutých svalov dolných končatín. 

 K3 Bezovec 44. km 

 Tracker ukazuje 150. miesto (opäť podotýkam, že túto informáciu reprodukujem až spätne, keďže som o nej nevedel). Paráda, predbehol som 35 ľudí, sily som si teda asi rozložil dobre. Dobre je však relatívny pojem, v ponímaní 108km vzdialenosti toto konštatovanie neznamená zhola nič. Začínam ľutovať, že mám len 2dcl pohárik (ako súčasť povinnej výbavy), nabudúce si hádam zoberiem pollitrový, nech nemusím neustále odbiehať si dočapovať. Snažím sa hydratáciou dobehnúť zameškané, a odhadom vypijem tak 5-6 pohárov. V kombinácii s ďalšími úkonmi strácam drahocenné sekundy, a vyrážam po 24minútach !!! To je asi veľa aj na mňa ako prvobežca, hlavne aj v kontexte toho, že som si plánoval max. 5min. zastávky. Z K3 vyrážam po 6h a 35min. teda, oproti pôvodnému optimistickému plánu, mám meškanie 35min. Nasleduje asfaltový zbeh a celý vnútrajšok vo mne žblnkoce, aj napriek tomu dobieham, počas obednej horúčavy, znovu tie isté tváre ako v stúpaní na hrebeň. Spomínaný chlapík mal teda o predbiehaní zrejme pravdu, ja však kontrujem a závod ešte predčasne nevzdávam. Zachytávam útržkovitú debatu dvojice, kde sa slečna rozplýva nad majestátnou krásou dedinky v údolí. (zrejme Stará Lehota). Ja však už po 7dmich hodinách prestávam mať tieto kochacie stavy a pomaly ale iste si začínam uvedomovať vážnosť nastávajúcich chvíľ. Dobieham opätovne bežca, ktorý ma zrejme opoznal, púšťa ma pred seba, solidárne a trochu z vypočítavosti mu však prenechávam líderskú pozíciu a aj keď absolvujem malú "odľahčovaciu" potrebu hneď popri trati (v tomto vás dámy veľmi ľutujem, že nemáte taký komfort ako páni), začínajú sa u mňa naplno prejavovať polokrízové stavy. Nejak skoro, vravím si. Nasleduje, niekoľko kilometrový lesný zbeh do chatovej Doliny, za normálnych podmienok sa musí ísť bežcom dobre, ale tuná už pomaly prestávala sranda. Nepredbiehal som nikoho, a to zbehy nemávam najhoršie, naopak ma dobiehali skupinky, ktorých som už dvakrát predbehol, čo si tak asi o mne pomysleli, možnože nič, možno si ani nevšimli, že existujem. Zo sociologického hľadiska musím povedať, že som pomerne dosť bojoval s faktom, či mám ľudí zdraviť pri predbiehaní, po 4-5h mi to ešte prišlo trápne, neskôr však už mi prišlo trápne, ak sme sa nepozdravili. A veru musím podotknúť, že zdravilo málo ľudí, možno sa mi však len mstili za prvotné moje predbehnutia bez pozdravu, čo ja viem... Celé mi to miestami prišlo ako ultrabeh zombíkov. :)), aj keď si uvedomujem, že každý s vyše 200 bežcov si nesie so sebou svoj vlastný príbeh, plný vnútorných dialógov a nevypovedaných otázok. Môj príbeh je taký, že sa čudujem nad ostatnými, ktorých väčšina na trase ani netuší, že existujem. Neskôr sa k filozofickej úvahe na tému ultrabytia ešte vrátim. Začína pomerne tiahle stúpanie na Čiernu horu (niežeby som to tam poznal, ale pri písaní mám otvorenú mapu), predo mnou kráča skupinka asi 5-tich kolegov, blížiac sa na sedlo prechádzam okolo sediaceho bežca. Prejdem ho mlčaním, lebo akákoľvek verbálna konfrontácia, by sa mi isto vypomstila v podobe jeho predbehnutia v nasledovných kilometroch. Načo provokovať situáciu, ale aj tak, závidím mu jeho predčasný oddych. Zbiehame zjazdovkou na asfaltku smerujúcou do Podhradia. Tam sa predo mnou vynára spolubežec, ktorý (keďže nevidím sám seba), usudzujem, že má dosť kŕčovitý štýl behu, preto si nekúsnem radšej do jazyka a pýtam sa ho či náhodou nemá kŕče. Logicky, mi odpovedá protiotázkou, že prečo, či vyzerá tak hrozne. Neúprimne odpovedám, že určite nevyzerá horšie ako ja, čo som samozrejme dúfal, že vizuálne tak bežecký hrozný štýl, resp. plantanie nohami, hoci sa blížil už 60. km, zatiaľ nemám. Pri zbehu sa snažím utrhnúť chalaniskovi a ešte jednému bežeckému páru a nasadzujem ukrutné tempo dole lúkou, cca 7:20/km. Po chvíli sa ocitáme na ceste plnej áut asi 1km pred občerstvovačkou na Duchonke. Z chalaniska sa vykľul dobrý bežecký parťák, ale aj tak si nenechávam zobrať cenné prvenstvo dobehu na K4, keďže spravil taktickú chybu a išiel na malú potrebu. Pomerne dlhý úsek asfaltu ma začína vyrušovať a posledných pár sto metrov pred chatou prechádzam do chôdze, keďže mi jemne začínajú vystrelovať kŕče. A aby to nebolo úplne bez bizáru, keď sa snažím identifikovať, ktorá chata bude asi naša občerstvovačka, badám skupinku asi 5tich fanúšikov, ktorý na mňa mávajú ostošesť. Hm, dobre to tu majú zorganizované, to už bude tá chata a dali si záležať aj na povzbudení nás bežcov. Až keď som pred nimi cca na 30m, predbieha ma nejaký mladý bežec, a to už začínam chápať trápnosť situácie, že teda oni nekričali a nepovzbudzovali mňa, ale bežca za mnou, ich rodinného príslušníka. Keď sa zvítali, zdravili sa navzájom ako od Hujerových, zrejme prišli aj starí rodičia. Ešteže som sa nenechal uniesť, silne emočne podfarbenou situáciou a až toľko som im spätne nemával, a je dosť možné, že si ma vôbec ani nevšimli, prečo aj. Tak teda pokračujem a konečne prichádzam do miestnosti na chate, kde pred arómou varenej polievky, dominuje smrad ponožiek a ľudského potu. 

 K4 Duchonka 64. km 

 Pozerám, že vnútri je aj výčap, tak si idem vypýtať nejakú kofolu, a keď na mňa 3 panie udivene pozerajú (oni tam zrejme tak udivene pozerajú už hodne dlhú chvíľu na celé osadenstvo kantíny, čo to tam postupne prichádza a zahusťuje atmosféru v miestnosti), tak sa pre istotu pýtam, či treba zaplatiť. Následne sa porúčam o pár metrov ďalej a vezmem si plechovku nealko piva, ktoré do seba, po konzumácii polievky, rýchlo nalejem. Po očku badám ultra ikonu Martina U., ktorý sedí spokojne rozvalený na stoličke a komunikuje s otcom a kamarátmi, ako keby sedel v krčme na Kamzíku. Nikdy neviem, či prišiel na kontrolné stanovište predo mnou alebo za mnou, zachytil som však jeho screenshot na fb deň pred podujatím, že on pôjde na pohodu na čas 20h s plánovaným príchodom cca o 2:00 ráno. Neviem či tomu úplne veril, ale ja rozhodne nie, hlavne nie po tom, ako sa minulý rok rozpisoval ako dal v ťažkej pohode čas 14h. Zatiaľ však bol v mojich stopách, alebo skôr ja v jeho, preto to jeho vyjadrenie čiastočne aj sedelo, nevravím, že ja som sa nejak extra naháňal, ale rozhodne som nepôsobil takým pohoďáckym občerstvovačškým dojmom ako on. (Moja teória sa nakoniec potvrdila, do ciela prišiel o 2h skôr ako ja a o 2h skôr ako sa vyhrážal na fb:) La Sportivám som dal definitívne zbohom, chvíľu som aj uvažoval, že v nich budem pokračovať ďalej, avšak bolesť z otlačeného miesta pod členkovým oblúkom naberala čoraz intenzívnejší charakter a prestávala ma baviť. Miernu obavu som mal aj z mojich novších Salomon thundercrossov, ktoré ma zas omínali na priehlavkoch, našiel som však systém jemnejšieho dotiahnutia šnurovania a v kombinácii s pol cm rezervou na Sportivy som urobil jedno z najlepších rozhodnutí toho dňa a noci (koniec-koncov mal som to tak dlhodobo naplánované a plány sa majú dodržiavať). Miesto som si udržal 155. čiže až taký prúser to po tom zdržaní na Bezovci nebol, aj keď aj tu som sa zdržal vyše 20min. Celkovo mi Garminy nahlásili čas oddychu na všetkých kontrolných staniciach + oddychu na Panskej Javorine skoro 2h 20min., napriek tomu, že je to zrejme dosť aj na nováčika, nemalo význam v tejto fáze spraviť pomerne kardinálnu chybu a dostatočne neregenerovať a nehydratovať. Na trase by sa mi to isto kruto vypomstilo. Púšťam sa teda opäť na asfaltku a stretám ešte pomerne veľa bežcov, ktorý na duchonskú chatu stále len dobiehajú. Snažím sa s poloplným bruchom trochu utekať a asi za 10min. dobieham môjho "už teraz" kamaráta spolubežca. Ideme/plahočíme sa spolu najdlhší úsek nášho "spolužitia" a zisťujem, že to nie je ten typ človeka, čo "melie" stále len o sebe, ale dokáže aj počúvať a trefne reagovať. Je to príjemné zistenie, tak sa ho snažím aj trochu popohnať, keď sa pre únavu vyhováram na cik-pauzu a on mi oznamuje, že sa trochu rozbehne. Hľadám nejaké vhodnejšie miestečko pri ceste na uvoľňovací úkon a on sa má pustiť z chôdze do behu, avšak keď sa mi vzďaľuje v tempe cca 30sekúnd na 10m, tak sa ho snažím metódou individuálneho koučingu namotivovať, nech už konečne beží, načo on zareaguje, že veď už dávno beží. Nevyzerá to tak. Ok, ostávam teda v kľude, dobehnúť ho nebude fakt problém asi ani pre mňa. Medzitým nás predbieha jedna mladšia slečna, ktorá sa mi stane osudovou parťáčkou na najťažšiu časť trasy, vyšše 30km úseku Považského Inovca. Pre zachovanie diskrétnosti ju volajme Hortenzia. Adama nekompromisne predbieham, ospravedlňujúc sa, že nechcem prísť do cieľa po polnoci (prišiel som o druhej ráno). Predbieham aj Hortenziu, ktorá pôsobí jak kulturistka s nebývale ľahkým krokom. Po chvíli rovinatejšieho úseku nasleduje niekoľko kilometrová šotolinová cesta s miernym stúpaním a tam už všetky moje bežecké chúťky definitívne pochovávam. Cítim za sebou skupinu spomenutých parťákov a pri začiatku stúpania na hrebeň Panskej Javoriny ma Adam predbieha, vychvaľujúc si techniku odrážania sa paličkami, zaberajúc ramenno-chrbtovým pletencom. Ide mu to svižne, pozdraví ma a nekompromisne šľape ďalej. Zanecháva vo mne čiastočný pocit samoty a ľútosti, že som ho predtým opustil, na druhej strane sa chlácholím, že ho hádam ešte niekde dobehnem. Až do Inoveckej chaty, o pár hodín neskôr, som ho však nedobehol. Tak sa teda dávam do reči s Hortenziou, zdá sa, že sme našli spoločné pochôdzkové tempo a obaja zakrývame, že toho máme už plné zuby. V záverečných fázach výstupu na Panskú Javorinu, Hortenzia zapína čelovku, lebo už nevidíme ani sami na seba, (nieže by sme mali takú potrebu), dávame gély a utešujeme sa, že o chvíľu musíme byť na križovatke ciest, kde sme bežali na obed opačným smerom. Kráčame mlčky, Hortenzia navrhuje, či môžme ísť trasu spolu, lebo je vraj v lese za tmy "posero". Teší ma spoločnosť, aj keď neviem, čo mám od toho čakať, či sa nebudeme navzájom zdržovať alebo oberať o energiu prázdnymi rečami. Nasledujú krátke ostré zbehy a s polohrôzou zisťujem, že Hortenzia ani nemá trailovú obuv, ale len nejaké cestné tenisky, alebo čo to vlastne má na nohách. Tak jej požičiavam jednu paličku, ktorú mi vždy na výšľapoch veľkoryso vracia späť. Cca 7km pred Inovcom vyťahujem vytlačenú A4 s mapou a chlácholíme sa, že na najvyšší bod trasy, to už nemôže byť dlho. Chytáme doslova transcendentálne stavy, zrejme nám zašlapali gély a celý štastní sa rozbiehame miernym kopčekom dole, čo nás však rýchlo prechádza pri opätovnom stupáku na jednom z nekonečného množstva vŕškov pred Inovcom. Otváram na danú nočnú hodinu komplikované filozofické úvahy na tému jednotného bytia všetkých bežcov, v zmysle, že pri stretnutí každého jedného jedinca, vlastne stretávame odraz samých seba. Takto nejak sa snažím ukotviť svoju hlavnú myšlienku z tohto ultrabehu. Možno mi už hrabe z únavy, dialógovú situáciu sa snažím posunúť otázkou na Hortenziu, či mala na škole filozofiu. Odpovedá stroho, že nie. Týmto sme vyčerpali ďalšiu tému a nastáva fáza, kedy si treba dať pozor na ústa a každé slovo, povzdych, čo človek z nich vypustí. Akýkoľvek náznak ťaživosti z únavového syndrómu, ktorému obaja čelíme, vyvolá zmes zúfalých a ťaživých citosloviec z úst mojej bežeckej partnerky. Avšak v jednej chvíli to nevydržím a keď zbadáme v tme siluetu Inovca s vysvieteným vysielačom na jeho vrchu, kdesi v diaľave, pocitovo asi ako pri pohľade na Everest zo základného tábora, kruto zahlásim, že to nemôže byť ani pravda, ale henten obrovský vrch kdesi ďaleko je asi Inovec. Hortenzia si povzdychne všetkou ťažobou ľudstva, avšak kráčame ďalej, naše tempo však evidentne dostáva trhliny, keďže postupne zo zadu nás dobieha značné množstvo čeloviek. V jednom momente sa ocitám vedľa ďalšej ženy bojovníčky, s ktorou súbežne, v jednej z nekonečných stien, šliapeme ako o život (ona má dych ako na cestnej desiatke), naivne dúfajúc, že to už isto bude záverečné stúpanie Inovca. Samozrejme, že to ten kopec ešte nebol, a táto situácia sa následne ešte zo tri razy opakuje. Chytám krízu, nechávam pred sebou miznúť skupinku asi 5 ľudí čo nás predbehla a mlčky sa lúčim aj s Hortenziou, ktorá chytila ich tempo. Na moje prekvapenie ma však na zbehu do Inoveckej chaty čaká, a tak mi neostalo nič iné ako jej pomáhať na asi 50m zľadovateľom úseku, kde by nepomohli ani kovové mačky, navyše tá jej vychádzková obuv smrdí riadnym úrazom. Dobieham na Inoveckú chatu, pred ktorou povzbudzuje dav asi 8 ľudí (na Inoveckej zjazdovke som asi 5min zápasil s dilemou či sú to zvieracie alebo ľudské zvuky), ktorý vlieva energiu každému, kto sa doplantal až do týchto miest. O chvíľu za mnou prichádza aj neutrálne sa tváriaca Hortenzia s 1 mojou paličkou. 

 K5 Inovecká chata 88.km 

 Od Duchonky ma predbehlo ďalších 10 ľudí, čo by asi aj sedelo a udržujem si stabilné 165. miesto. Na chate je príjemná atmosféra so super dobrovoľníckym personálom. Stretávam tam mierne apatického Adama, vyjadruje sa, že asi nejde ďalej, povzbudzujem ho, že ma isto ešte na ďalšej trase predbehne. Po káve s kolou, ktorá ma neskutočne postaví na nohy, vyrážame spolu s Hortenziou cca po 13min. Chlapík nám optimisticky oznamuje, že do cieľa to je už len 19km, výškové metre radšej nerozoberáme, aj keď viem, že je to okolo +600m, nechcem na to však vôbec myslieť a Hortenzii to tiež radšej moc nevešiam na krk, stačí, že má opäť moju paličku a ja jej Garminy vo vrecku, ktoré nabíjam. Relatívne sa teším na zbeh, keďže túto časť trasy som šiel pred rokom ako súčasť kamzíckych trás (Inovec 1000+). Ešte na chate ma znenazdajky prepadne pocit komunikačného zblíženie s náhodným parťákom, ktorý sedí pri stole oproti mne a konštatujem, že vonku je teplo. Nasleduje asi 5sekundové mlčanie a následná reakcia, že "Nie", žiadne teplo vôbec nie je. Ok, túto komunikáciu nenechávam ďalej rozvinúť a vyrážam na niekoľkokilometrový zbeh po červenej značke. Hortenzia mi nestačí a tak ju občas chvíľu počkám, kým sa jej svetielko opätovne na dohľad nepriblíži. Po ceste míňam chodiaceho kolegu, s ktorým som si na chate pokecal o počasí. Neodpustím si uštipačnú poznámku, že nech už konečne prizná, že zima naozaj nie je. Porazenecky priznáva hydrometeorologický status quo a ja sa ho na oplátku súcitne pýtam, či má niečo s kolenom, keďže ho má obviazané a do behu mu evidentne nie je ani dole kopcom. Nutne treba podotknúť, že miestami je to naozaj ostrý zbeh, ktorý dáva šľachám zabrať. Približujem sa ku skupinke asi 4 bežcov predo mnou, dole na hlavnom cestnom ťahu ich však strácam, keďže sa rozhodujem počkať Hortenziu v prístrešku autobusovej zastávky (kde dumám nad tým aké by to tam asi bolo prespať), druhú paličku chcem použiť na avizovaný výšľap so 400m prevýšením a taktiež asi aj jej hodinky už budú nabité. Prichádza s kolenným chlápkom v družnej debate a oznamuje mi, niečo v zmysle, že už ma nebude potrebovať, ale pôjde tuná s novou akvizíciou. Schvaľujem jej návrh a prehodím s nimi ešte zopár povinných fráz, kde sa tvária, že ja som eliťák a oni len hobíci. Tak sa teda snažím v ostrom stúpaní na Mackov pridať do kroku, nech zachránim situáciu, do ktorej som bol nechtiac uvalený. Čuduj sa svete, ale, Hortenziu s kolenným chlápkom počujem čoraz intenzívnejšie a miesto vzďaľovania hlasov sa mi ich hrkútanie skôr približuje. Debata im ide naozaj od jazyka, plne sa do nej ponoria, spomína sa tam nejake pracovné Nemecko a ďalšie témy, ktoré naozaj nemám v danej chvíli chuť počúvať. Vlastne nechcem počuť žiadne hlasy, tobôž nie ich súvislý harmonický prejav, ale nedarí sa mi ich vôbec striasť. Stúpanie je čoraz zdĺhavejšie a strmšie a furt sú mi za pätami, okrem hlasov vidím aj pomerne jasné svetlo ich čeloviek. Bijú sa vo mne čudné pocity závisti s nasratím. Jaktože im to tak dobre ide, oni si to ešte spolu aj užívajú a ja dychčím jak lokomotíva a tepy mi síce už nestúpajú, ale fakt sa mi do tohto nekonečného kopca nechce hnať. Po trištvrte hodinovom stúpaní, ktoré mi prišlo ako dvojhodinové, sa dostávame na hrebeň, a tam viem, že mám vyhraté, keďže obaja deklarovali, že už viac nepobežia, čo v tomto prípade asi aj dodržiavajú. A možno konečne aj im došli témy, to sa však už nikdy nedozviem... 

 K6 Pod Ostrým vrchom 100. km 

 Strácam jednu pozíciu, ocitám sa na 166. mieste. Zdržujem sa ďalších 20min. (pocitovo max. polovicu) a spomínam si, že jedna z tiet na chate je Hortenziina mama. Chvíľu sa opúšťam a sťažujem sa, že ma na trase vymenila za iného "posero - chrániča". Podarená dvojka prichádza, asi 5min. pred mojim odchodom a Hortenzka okolo mňa prechádza ako by som tam ani nebol a smeruje rovno na chatové wc. Odvtedy sme sa už nevideli a ja sa teda vydávam na posledný úsek trasy, vraj len 9,5km časť so 190m prevýšením na trenčiansku Brezinu. K avizovaným 9,5km pribudli ďalšie dva. Pár metrov z chaty zakufrujem opačným smerom a predbieham jednu dámu na kamenistom chodníku, po ktorom nasleduje široká asfaltka so zbehom. Začínajú ma premáhať naivné pocity šťastia a želám si nech klesanie neskončí až do cieľa, aj keď viem, že je to z topografického hľadiska nezmysel. Mám pocit, že letím, hodinky si však myslia niečo iné a pod 7dmičkové tempo sa na tom úseku nedostávam. Nasleduje krutá a nekonečná zvlnená rovina, kde neostáva nič iné len opätovne prejsť do chôdze, navyše mimo lesa začína byť celkom mrazivá zima. Za Soblahovom počujem hlasy, čerpám sily na cik-pauze a rozmýšľam či ma hlasy predbehnú alebo sú to len zvukové prízraky. Nastupuje už aj fatamorgána, vo vetre vejúce fáborky s odrazkovým koncom mi pripomínajú človeka, ktorý nekompromisne máva baterkou a ukazuje smer. Vzdávam hold organizátorovi, že zabezpečil takéto profesionálne značenie ešte aj v túto pokročilú nočnú hodinu. Pocit autentičnosti je neskutočne reálny, po chvíli si však začínam uvedomovať, že mi asi šibe a žiadny človek ani hýbajúci pandrlák tam nestojí, ale je to len kus plastu zavesený na konári. Rozbieham sa teda ešte z posledných síl (ku koncu textu je namieste pridať na dramatičnosti), lebo mám furt dojem, že za mnou niekto je. Zbieham z Breziny, kde míňam akúsi hulákajúcu halu s diskotékou a približujem sa k trenčianskemu hradu, kde musím vyťahovať mobil s mapou, lebo strácam trasu v spleti hradných uličiek. 

Cieľ, 111,83km 3587m ⬆

Nakoniec sa konečne dostávam k športovej hale, schválne si neskracujem asi 20m k priechodu pre chodcov (možno ma za to ktosi pochváli, ktovie) a zrazu zbadám bežca za mnou odhadom tak 40-50m. Chytám paniku, čo keď ma ešte na poslednom kilometri niekde trhne pred cieľom? V žiadnom prípade to nesmiem dopustiť a dostávam sa na úroveň pekelného tempa z rána, cca 6:20/km. Pocit zadosťučinenia prichádza, keď pár metrov pred cieľom predbieham iného bežca, ktorý sa však viac sústredil na vítajúcu frajerku ako mňa, resp. možno mu bolo trápne so mnou závodiť, s frajerkou okolo krku. V cieli ma čakajú ospalí kamaráti a ja som zato rád. Mám to za sebou a moje prvé slová k nim boli, že je to fakt p..... Po čase však mením postoj a ostávajú len pekné spomienky. Neviem, či pôjdem aj o rok, lebo po týždni sa cítim unavenejší ako na druhý deň po absolvovaní, ale ako poznám moju bežeckú a dobrodružno/trailovú dušu, tak najskôr asi áno. Ďakujem všetkým, ktorých sa tento príbeh nejakým spôsobom dotkol a ktorých možno tento text k niečomu podobnému inšpiruje. Ďakujem Letecká stovka za životný zážitok. Nezabudnem.

Bratislava, 17.3. 2025

https://donio.sk/liek-skyclarys-na-friedreichovu-ataxiu-pre-lukasa/beh-pre-lukasov-zivot?utm_source=copylink&utm_medium=socialshare&utm_campaign=share_button&utm_content=4f2bbc0a-0c87-47d0-a027-62474bfe4eb6