Nebaví ma písať. Ale viem, že táto téma je chytľavá a ľudí zaujme. A ja, moje vlastné ego, už chce písať pre ľudí. Napísal som pár vecí, poviedok, ktoré som nikdy nedokončil. Túto sebareflexnú úvahu však dokončiť chcem, a chcem, aby si ju niekto aj prečítal, ohodnotil.

Asi ju zverejním na sme-blogu, ale neviem či pod svojim menom. Taký exhibicionista zas nie som. Ale poznám pár ľudí, ktorým to dám prečítať prv ako to zverejním. Môj kamarát, literát, ma povzbudzuje a radí, aby som písal. Neviem, ako k tomu prišiel, je oveľa sčítanejší ako ja a má presnejšie gramatické vyjadrovanie. Z nejakého dôvodu si myslí, že písať by som mal. A tak skúšam a robím čo môžem...
I keď, definícia slova kamarát je zjavne viacrozmerná. Minule som na Facebooku zachytil v jednom profile vetu: Za skutočného priateľa považujem iba človeka, ktorý ma upozorní na vlastné chyby. Odvolávajúc sa na túto definíciu, si uvedomujem, že skutočných priateľov veľa nemám, ak vôbec nejakého. Tých pár kamarátov, s ktorými som sa v minulosti stretával, a ktorí sa mi už ani neunúvajú ozvať, za priateľov veru nepovažujem. Teda teraz už nie. Nevraviac o tom, že by mi mali, alebo boli niekedy nápomocní vo veciach životného smerovania. Myslím, že to vychádza z ľudskej pohodlnosti a hľadania čo najrýchlejšieho uspokojenia. Každé stretnutie dvoch a viac ľudí prináša či už väčšie alebo menšie uspokojenie. Ale o tom som nechcel, chcem písať o zmysle života... Pred nedávnom mi na súkromný mail prišiel link na stránku o zmysle života. Prezrel som si na nej pár videí. Jeden kňaz opisoval štyri základné piliere zmyslu ľudského života. Hovoril, že na to, aby bol človek štastný, potrebuje vykonávať zmysluplnnú činnosť, potrebuje lásku, blízkeho človeka, potrebuje sa stretávať s druhými ľudmi, teda spoločenský život a v neposlednom rade, aby bol človek skutočne štastný, potrebuje veriť v niečo nadprirodzené, napríklad Boha. Povedal som to trochu zjednodušene, ale myslím, že takto nejako to bolo v tom videu interpretované. Sú to pekné frázy a myslím, že aj pravdivé. Otázkou ostáva ako sa k pocitu šťastia prepracovať a kto by nám mal ukázať cestu, aby sme spomenuté veci aj dosiahli a udržali. Samozrejme, mali by to byť rodičia... Ale čo keď oni si túto úlohu nesplnia? Dôvodov prečo nie, môže byť naozaj veľa a je zbytočné tu a teraz sa o nich rozpisovať. A vlastne sa mi ani nechce.